Ako spomenul kolega Jago v úvodnom článku tohto webu, patríme obaja k ľuďom, ktorí prečítali „alespoň jednu knihu mimo seznam povinné četby“. Nuž a či človek chce, či nechce, knihy ho ovplyvnia. Aspoň teda tie dobré.
Nuž som sa teda zamyslel, ktoré z nich ma ovplyvnili natoľko, že si to pamätám aj s odstupom času. Chcem sa s vami o tie spomienky (a asociácie, ktoré vo mne vyvolávajú) podeliť, vedomý si toho, že v duchu hesla „povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si“ to v niektorých momentoch bude dosť osobné, ba možno sa z toho stane aj taký malý duševný striptíz. Snáď to znesiete. 
A samozrejme pridám aj pár ukážok. Nepôjde to celkom chronologicky, ale napokon, prečo by malo? Dnes teda prvá várka:
Prvá knižka, na ktorú si v živote pamätám. Doma sa nám už žiaľ nezachovala, ale obálku vám predstaviť môžem.
To sú oni – Skočko, Strčko a Cicka Micka.
Na webe som našiel úryvok hneď z úvodu knižky – snáď nikoho neurazím, keď ho sem skopírujem:
Strčko, Skočko a Cicka Micka
Bol to starý, maľovaný domček na samom konci malej dedinky, posledný zo všetkých, úplne pod lesom. Žila si v ňom jedna milá mačacia rodinka – Mamička Mačička a tri roztopašné mačiatka – Strčko, Skočko a Cicka Micka.
Na podstienke bol opretý drevený rebrík a Mamička mačička naň zavesila papierovú loptičku. „Mňau, mňau“ zavolala na svoje deti a rozhojdala im papierovú loptu. Malým mačiatkam nebolo viac treba. Prestali sa naháňať a opaľovať na slniečku a rozbehli sa k mamičke. Prvý dobehol Strčko. Vyskočil za loptičkou a prednými labkami do nej udieral. Ani Skočko nenechal na seba čakať a snažil sa brata o loptu obrať. Cicka Micka dobehla posledná. Keď zistila, že k loptičke nedoskočí, pustila sa do žalostného mňaukania.
Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.
Mamička vám tú loptičku zoberie
a oboch vás po bundičkách vyderie.
Mňau, mňau, dajte mi tú loptičku,
ak nedáte, zavolám si mamičku.
Kocúrikovia ju však nepočúvali, len sa hrali, zabávali a skákali ani na strunkách.
Keď mamička mačička začula cickino žalostné mňaukanie, prišla sa na svoje detičky pozrieť:
- Cicka Micka, čo sa ti stalo, prečo tak plačeš?
- Mňau, mňau, pozri sa, mamička, Strčko a Skočko sa nechcú so mnou hrať! Sami sa s loptičkou hrajú a mňa vždy len odstrčia, mňau, mňau, mňau.
- No, len neplač, moja maličká, donesiem ti peknú živú myšku a budeš sa hrať s ňou, dobre?
Cicka Micka sa živej myške veľmi potešila, lebo takú hračku ešte nemala. Nakoniec aj prestala plakať.
- To bude najkrajšia hračka na svete – spokojne si mňaukala popod nos.
•
Básničku, ktorou Cicka Micka apeluje na svojich bratov Skočka a Strčka, si aj po tých rokoch dobre pamätám, takže si dovolím opravu: Cicka Micka nemňaukala „mňau, mňau“, ale „mrňau, mrňau“. Aspoň teda vo vydaní, na ktorom som vyrastal.
Pán učiteľ kocúr mi odmalička pripomínal môjho starkého, ktorý bol tiež učiteľom. Ale neviem, či sa o tom niekedy dozvedel.
Nepamätám sa veru, či som túto knižku čítal aj sám. Ale dobre sa pamätám, ako nám ju čítal náš starostlivý ocko po večeroch pred spaním. Nádherné večery…
Dobrodružný príbeh z kanadskej divočiny, ktorého hlavnými hrdinami sú medvieďa Nýva a šteňa Miki (pre psíčkárov upresnenie: „otcom mu bol mackenzijský pes a matkou kríženec erdela a špica“; mne to na to, aby som si ho vedel predstaviť, nestačí – no našťastie, v knižke sú aj obrázky! ).
Autor James Oliver Curwood sa živil najprv ako žurnalista, neskôr ako spisovateľ (a celkom úspešne, z honorárov si dokonca postavil vlastný zámok). V mladosti bol vášnivým lovcom, s pribúdajúcim vekom postupne konvertoval na ochrancu prírody. Sever USA a Kanadu mal prechodenú krížom-krážom, nejaký čas žil u Eskymákov. Napísal viac knižiek s takouto tematikou, niektorí možno poznáte jeho vlčiaka Kazana, a podľa jeho románu The Grizzly King vznikol takmer o storočie neskôr nádherný francúzsky film L´Ours (u nás premietaný pod názvom Medveď). A tu nemôžem nespomenúť, že v tomto filme o dvoch medveďoch je aj nádherná scéna, v ktorej malý medveď sníva – a tú vytvoril nedávno zosnulý Břetislav Pojar, „otec“ iných dvoch medveďov, tých čo sa stretli „u Kolína“ a povedali si – Pojďte pane, budeme si hrát… Svet je malý, a ten medvedí zvlášť.
Bolo to koncom marca, na oblohe bledol Orlí mesiac, keď čierny medvedík Nýva prvý raz uvidel ozajstný svet. Núzak, jeho matka, bola stará medvedica a ako každý starý tvor trpela reumatizmom a dopriala si výdatný spánok. Ani tejto zimy, keď sa Nýva narodil, nestačilo jej krátke, obvyklé trojmesačné zdriemnutie, ale pospala si štyri mesiace. A tak Nýva, ktorého porodila v hlbokom spánku, mal v deň, keď vyšli z brlohu, nie šesť týždňov, ale vyše dvoch mesiacov.
•
Poberali sa ďalej. Dve strastné hodiny šiel Miki Nývovi v pätách. Ako mu odpúchalo telo, rástala prázdnota v žalúdku. Hlad sa stával trýzňou. No nedokázal si nájsť ani kúsoček potravy, kým Nýva zrejme na každom kroku objavil niečo pod zuby. Za dve hodiny sa medvedíkov jedálny lístok značne rozrástol. Okrem iného obsahoval pol tucta zelených a čiernych chrobákov, množstvo mäkkého i tvrdého hmyzu, celé mravenisko červených a čiernych mravcov. Z bútľavých kmeňov vyhrabal niekoľko bielych lariev, zlopol hrsť slimákov, mladú žabu a vajce kulíka zemného. A zo zeleninových pokrmov ochutnal korene dvoch camassií a jednej tchorej kapusty. Tu a tam si pritiahol útle topoľové výhonky a odštikoval im konce. Podobne si uhrýzal smrekovú a jedľovú živicu, keď na ňu natrafil, a občas dopĺňal raňajky chumáčom jemnej trávy.
Niektoré z týchto Nývových pochúťok Miki okúsil. Bol by zjedol žabu, ale Nýva ho predišiel. Smreková a jedľová živica sa mu nalepila na zuby a div nezvracal, taká bola horká. Ledva rozoznal slimáka od skalky. Prvý chrobák, ktorého okúsil, bol náhodou takzvaný smradľavý chrobák, páchnúci ako čertovo lajno, a tak už chrobáky nechal na pokoji. Odhryzol aj útly konček zemného výhonku, nebol to však mladý topoľ, ale prilbica, od ktorej mu štvrť hodiny sťahovalo jazyk. Napokon dospel k záveru, že z Nývovho jedálneho lístka sa mu hodí len tráva.
Miki.
Na okraji malého, malilinkého mestečka sa rozprestieral starý zanedbaný sad. V sade bol starý dom a v dome bývala Pippi Dlhá Pančucha. Mala deväť rokov a bývala tam celkom sama. Nemala ani mamičku, ani otecka, a to bolo vlastne veľmi príjemné, lebo tak jej nikto nemohol povedať, aby si práve v tom najlepšom išla ľahnúť, a nikto ju nenútil piť rybí tuk, keď mala chuť na cukríky.
•
U väčšiny kníh si pamätám len veľmi približne, kedy som ich čítal. U tejto to viem presne – v októbri 1977. Dostal som ju na dvanáste narodeniny (spolu s ďalšou knižkou, ktorú tu tiež spomeniem, ale až niekedy neskôr) a prečítal v priebehu nasledujúcich dvoch či troch dní. Červenovlasé dievčatko, „ktorého mamička je anjelom a otecko černošským kráľom“ snáď netreba nikomu z vás predstavovať – verím, že ak ste aj náhodou knihu nečítali, videli ste aspoň niektorý z filmov.
•
- Som bohatá ako škriatok, – odvetila Pippi. – Cirkus si môžem vždy kúpiť. Hoci o nič nebudem bohatšia, keď budem mať viac koní. Klaunov a pekné paničky môžem zatvoriť do skrine, ale s koňmi to bude horšie.
- Trdlo, – povedal Tommy. – Cirkus si nekúpiš. Ale musíš zaplatiť za vstupenku, keď sa ta chceš ísť pozrieť, rozumieš?
- Ježiškove husličky! – zhrozila sa Pippi a zavrela oči. – Za pozeranie sa musí platiť? A ja pozerám celé dni! Ktovie, koľko peňazí som už prekukala!
•
K ilustráciám tejto knižky mám taký rozporuplný vzťah – zo začiatku sa mi nepáčili. Bolo to prvýkrát, čo som sa v detskej knižke stretol s ilustráciami tohoto typu – žiadne milé sladké tváričky, vlastne skoro žiadne tváričky. Namiesto nich koláže (ich autorom je Karel Teissig). Postupom času (a môjho veku) sa mi páčiť začali, ale pravdupovediac, doteraz som si neobľúbil všetky. Aj dnes som mal trochu problém z nich vybrať… Ale keďže plánujem byť ešte starší, snáď si ku mne časom nájdu cestu aj tie zvyšné.
Hromho-Karlsson a Blom.
•
Dámy popíjali druhý hrnček, zase bol pokoj a pohoda. A ako to už na takých posedeniach býva, začali dámy rozprávať o slúžkach. Nemali dobré slúžky, ani jedna pani nebola so slúžkou spokojná a všetky vraveli, že by bolo vlastne najrozumnejšie, keby sa bez slúžok zaobišli. Oveľa lepšie, keď si človek urobí všetko sám, aspoň potom vie, že to urobí poriadne.
Pippi na diváne počúvala, a keď dámy na chvíľu prestali rozprávať, ozvala sa:
- Moja stará mama mala raz slúžku Malin. Na nohách mala omrzliny, ale inak sa jej nič nedá vytknúť. Mala iba tú nepríjemnú vlastnosť, že hosťov hrýzla do nôh.
(…)
- Pokiaľ ide o Malin, – povedala Pippi, – iste vás bude zaujímať, či ona rozbíjala porcelán. Veru, to sa nedá poprieť! Mávala osobitný deň v týždni vyhradený na porcelán. Bývali to utorky, ako vravievala stará mama. V utorok bývalo už o piatej ráno počuť tú skvelú dievčinu, ako v kuchyni rozbíja porcelán. Začínala kávovými hrnčekmi, sklom a iným ľahším riadom, pokračovala hlbokými taniermi, potom plytkými a končila pečeňovými a polievkovými misami. V kuchyni bolo celé predpoludnie rušno až radosť, vravievala stará mama. Ak Malin popoludní zvýšil čas, išla s kladivom do salónu a rozbíjala tam antické východoindické tanieriky, zavesené na stenách. Stará mama kupovala nový porcelán vždy v stredu, – povedala ešte Pippi a stratila sa na schodišti ako iskra v popole.
•
Potom sa pokúšala naučiť pána Nilssona tancovať charleston, ale jemu sa nechcelo. Uvažovala o tom, že skúsi nacvičiť tanec s koňom, no ako áno, ako nie, vliezla namiesto toho do truhlice na drevo a zavrela nad sebou veko. Hrala sa na sardinky v konzerve a ľutovala, že tu nemá Tommyho a Anniku, lebo aj oni mohli byť sardinkami.
- Zvláštne dieťa, – povedal jeden z námorníkov a utrel si slzu z oka, keď sa Pippi stratila v diaľke.
A mne neostáva nič iné, len súhlasiť.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.
Od Curwooda jsem míval Lovce vlků, ještě předválečné vydání, ale nějak ho nemůžu najít. Buď mi ho přemístil nějaký potomek, nebo jiný kamarád.Astrid je také pěkná, i když jsi ji připravil o „G“, ale Děti z Bullerbynu se mi líbily víc..
To jsem zvědav, jestli jsi také četl něco od Ransoma.
Ale ešte snáď mám čas napraviť to. Taky se hlásím do klubu přátel knih A. Ransoma. A od Astrid Lingrenové jsem ještě (možná víc než Pippi a Děti z Bullerbynu) měla ráda detektiva Kalle Blomkvista a jeho kamarády A co Foglaroffky? Já vyrůstal na Verneovkách…
A na ZŠ jsem jako jeden z mála četl Aškenazyho „Praštěné pohádky“ a líbily se mi.
Zřejmě to bude nějaký synonym pro koťátko, ale proč takové podivné slovo? 
ale cica je detské slovo pre mačku.Cicuška sa používa aj ako označenie žien,ktoré nemajú nič na práci,iba sa vyfintiť,zabíjať čas nakupovaním v nákupných centrách,loviť tam chlapov so zlatou kreditkou,prípadne,ak už ulovili,tak si udržiavajú štandard v soláriách a fitkách......asi tak 
No dobre, to tretie som si vymyslel.
Zrejme to vzniklo z „c-c-c“, ktorým sa na mačky volá. A mimochodom, pes je po detsky havo.
(Dodnes mám schován ten jediný ročník;) ) Později jsem četla Betty Mac Donaldovu a její krásný humor mne tak uchvátil, že patří k mým oblíbencům stále. Batličku bohužel neznám… ) A pak jsem hltala Rychlé šípy, Verneovky a nebohé babičce jsem předčítala Troskovu Válku s nebem. A ona trpělivě poslouchala… A ještě jednu knížku jsem měla moc ráda: Bibi. Napsala ji Karin Michaelisová (doufám, že to nekomolím) a zdědila jsem ji po mamince. Hrdinkou je dánská holčička, která byla po mamince sirotek, s kamarádkou si vyměnila jméno, neustále si něco kreslila a kdykoli ucítila vůni kravského hnoje, utekla za ní z domu a díky volné jízdence na vlak procestovala celé Dánsko. Domů posílala dopisy plné obrázků. Tatínek se s ní dost natrápil… Dodnes vzpomínám, jak jsem četl svoji první kovbojku. Bylo to někdy ve druhé třídě, děj si už nepamatuji, ale hltal jsem ji jedním dechem. Až později mi bylo vysvětleno, že je to kýč. Nevadí mi to dodnes. Někde v hloubi mé knihovny se ještě skrývá pár čísel Rodokapsu, ale kdo baží po hutnější literatuře ze skotáckého prostředí, tomu mohu doporučit knihu „Muž se srdcem kovboje“.
Kdyby přišla dnes do knihkupectví, odváželi by ji ve svěrací kazajce.
Žádné komentáře:
Okomentovat